Občas zistím Že mám telo — ruky a hlavu A občas mi to do nej vôbec nejde To je byť človekom? Tak krátke dejiny Tak rýchly pokrok Taká osamotená planéta Je ťažké veriť Je ťažké nemať vieru A nebojí sa len ten Kto nemiluje? Aké je krásne Vzdať sa človeka A ukázať mu tým Že ho máš rád Nechať ho blúdiť Vlastnými ulicami A stratiť sa v sne Kedy sa dotknem A nazvem menom Vždy tak isté nové Krehké a opatrné Ďalej už len rozhodnutie Z lásky ku kráse? Všetko ma bolí A ja sa smejem A plačem To je byť človekom? Verím, že príbehy Majú dobré nielen konce Ale aj to Čo je za nimi