Občas zistím
Že mám telo — ruky a hlavu
A občas mi to do nej vôbec nejde
To je byť človekom?
Tak krátke dejiny
Tak rýchly pokrok
Taká osamotená planéta
Je ťažké veriť
Je ťažké nemať vieru
A nebojí sa len ten
Kto nemiluje?
Aké je krásne
Vzdať sa človeka
A ukázať mu tým
Že ho máš rád
Nechať ho blúdiť
Vlastnými ulicami
A stratiť sa v sne
Kedy sa dotknem
A nazvem menom
Vždy tak isté nové
Krehké a opatrné
Ďalej už len rozhodnutie
Z lásky ku kráse?
Všetko ma bolí
A ja sa smejem
A plačem
To je byť človekom?
Verím, že príbehy
Majú dobré nielen konce
Ale aj to
Čo je za nimi